The Darkness of the Night 10.

25. října 2013 v 16:10 | ~Nana-chan |  The Darkness of the Night









11 komentárov v predošlej kapitole ma prinútilo pohnúť prstami a napísať vám poslednú časť Slendyho (ako ja nazývam túto poviedku) prvej série! Áno, vidíte dobre :3 Toto je posledná časť prvej série tejto poviedky. Mysliac si, že ju dneska ukončím nejakým tým otvoréným koncom.... nom, môj plán stroskotal hneď, ako si ho začala plánovať, pretože túto poviedku ja milujem a nie som asi jediná, ktorá ju má rada :3
PS: Nezabudnite na komentáre a hviezdičky :3




Stále naňho pozerajúc, slzy sa mi kotúľali, nevedela som, čo mám robiť! Ak ho tu nechám, tak jeho telo stuhne a jeho telo stratí teplo. Krv mu prestane prúdiť v tele a prestane dýchať! Čo mám robiť? Mám niekoho zavolať? Ale, čo by potom povedali? Čo ak ma obvinia z toho, že som mu ublížila. Krv na mojích rukách sa môže podať ako dôkaz, ak to neprežije! Trasúce sa ruky som dala do vlasov, ktoré boli mokré od snehových vločiek.
Horúca krv z prstov na rukách mi stekala po tvári a nevedela som sa pohnúť z miesta. Sasuke sa ani nepohol. Jeho telo ležalo v snehu a mňa napadla vec, ktorú som v tej chvíli musela urobiť. Po tej ceste, ktorú on prešiel a vyzliekal si svoje veci...vstala som, išla ich nájsť. Aspoň staré satuchlé sako! Slzy mi zabraňovali v tom, aby som cez tú tmu videla, neviem, ako sa mi to podarilo, riadila som sa len svojím hmatom. Keď som ho našla, pretrela som si slzy a išla rovno k nemu. Síce to, že som nikdy nevidela mužské telo, som si musela dodať odvahu, aby som sa neobrátila od ostychu mladého dievčaťa, ktoré nikdy nepocítilo mužskú nehu, či telo na svojom tele. Zabalila som ho do saka, ktorý mu bol až po kolená a snažiac ho dvíhať zo snehu, aby som si ho dala aspoň na chrbát. Bezvládne sa na môj chrbát usadil, hlava mu padla na moje pravé rameno. Bol ťažký! Zalapala som po dychu a nevnímajúc toho, že práve vlečiem nahého chlapa domov, zrýchlila som krok.
Dýchal plytko, vedela som aspoň podľa toho usúdiť, že žije.

Sneh sa mi zabáral do nôh, zabraňoval mi v behu, moja chôdza spomalila, potom som sa prinútila sama, aby som si ho nadvihla a pokračovala. Bola som z neho asi tak 3/4 takže, ak by sa postavil, siahala by som mu až po bradu. To je pre malé dievča ako ja, dosť namáhajúce, ale! Táto situácia si nevyžadovala takéto myšlienky. Neviem prečo, ale rozmýšľala som, ako to bude, kedy sa zobudí, kedy ho pohladkám a kedy mu budem môcť pozrieť konečne do očí! Táto túžba ma pohnala vpred.
Už som videla dom a dvoch ľudí, ktorí stáli pred ním. Moji starkí ma hľadali a keď ma videli špinavú od čiernej smoly s kvapkami krvi na tvári a ešte k tomu vlačiac na chrbte bezvládneho nahého muža, zhrozili sa. Môj dedo sa ako prvý zobudil z tranzu a zobral mi ho z chrbta. Hneď si ho dal na ruky a bez toho, aby ho zakryl, hneď s ním išiel dovnútra.
Moja babka sa ma stále vypytovala, že čo sa stalo, ale ja som len jeho mala na očiach. Dedko ho odniesol rovno do mojej izby, ja som na moju posteľ dala rýchlo deku, ktorou sme ho hneď prikryli, lebo sme videli, ako sa jeho telo traslo a nadobudalo ešte belší odtieň.
Zabalili sme ho do deky, všetci spoločne, babka priniesla osušky, horúcu vodu a čaje, ktoré rozvoniavali izbu silnou vôňou, ktorou ma úplne opantala. Udychčaní sme sa pozreli na Sasukeho, ktorý sa triasol. Chcel otvoriť oči, ale nepodarilo sa mu to. Hneď ma napadlo, že svietíme až príliš na to, aby si zvykol na svetlo, to som hneď pochopila, ale moji starkí si mysleli, že to neprežije.
Im som len vysvetlila to, že to je môj ctiteľ, ktorého som stále odmietala a ktorý sa rozhodol, aby sem prišiel až zo Štokholmu. Ja viem, dosť bláznivá výhovorka, ale takíto chlapi existujú, asi...
S tou výhovorkou ma aj nechali, nech som s ním osamote. Babka ho pochválila, že aký je zlatý a dedko si len odfrkol.
"Aká to dnešná, bláznivá mládež!" hovoril.
" Ale no ták, my sme takí boli tiež, takže..." povedala mu a pomaly ho odstrkovala do dverí. Správali sa ako rodičia, ktorí chcú svoju dcéru ochrániť pred úchylom. Z časti aj mali pravdu, ten pocit by som aj mala.
Keď zatvorili, vzdychla som si a pozrela na muža, ktorý ležal na mojej posteli. Triasol sa, ešte stále. Zakrýval si ale tvár, chcel určite otvoriť oči!

Zhasla som a len ďalej som zapálila sviečku, ktorú som mala na nočnom stolíku. Dala som pred ňou knihu, aby mu až tak nevadila, sadla som si na okraj postele a pomaly som odtiahla deku. Jeho ruky povolili stysk a nechal ma, aby som mu pomaly umožnila pozrieť sa na dnešný svet. To, čo prvé uvidel, bola moja tvár. Akoby zámerne mal oči upreté na mňa, aby sa ujistil, že to prvé, čo uvidí, budem ja.

Jeho oči do mňa zabodli priam kryhy ľadovca, do môjho srdca sa vkradol neznesiteľný chlad a pritom i horúčava. Zažmurkal a zaostril na mňa zrak. Jeho zreničky sa pomaly rozširovali, a oči plné onyxovej farby, nezvyčajnej farby, uprierali na mňa už vľúdny pohľad. Jeho pery boli fialové, líca biele ale videla som, že mu už červenajú.
Hruď, ktorú schovával sa mu nepatrne nadvihovala a napokon vzdychol. Pozorovala som každý jeho pohyb. Vedela som, že moje srdce si získal už dávno, keď bol netvorom, ale teraz...
Teraz už to bude navždy. Skúmal mi tvár do detailov, vedela som to, lebo jeho oči blúdili po mojej tvári, ktorá jej aj dopriala úsmev, videl i pravideľné biele zuby, plné ružové pery, možné maličké pehy na mojej tvári, ružové obočie, smaragdové oči, čierne zhustené mihalnice, červené líčka, maličké uši, a nepatrné strapaté vlasy pokryté čiernou smolou, či krv na vlasoch a na tvári. Pri tom sa vždy zamračil. Ja som jeho tvár neskúmala, stačili mi oči, ktoré skrývali všetko. Jeho dušu som si v tej chvíli chcela podrobiť svojej osobnosti, vsiaknúť sa do jeho duše, zostať tam navždy.
Ale ako sa poznám, hneď som sa zdvihla, zobrala som si malý biely lavor, do ktorého som namočila čistú látku. Horúca voda sa doň vsiakla a položila som ju na jeho tvár. Jemne cukol, ale nechal sa ohrievať látkou. Rukami si privinul k sebe viac deku a nadýchol sa, privrel oči a pomaly otáčal hlavu. Videl moju izbu, pomaly ju preskúmal. Jeho oči ale spočinuli na šálok čaju. Ešte raz sa nadýchol, hneď som vedela, čo chce. Asi ochutnať svoj prvý čaj. Pousmiala som sa,, neprehovrila som, podišla k parapete, kde bola šálka položená a tiež privoňala k čaju, pozrela som sa naňho a jemne som sa trošku vystrašila. Nechtiac, samozrejme.

Vidieť muža, ktorý leží na mojej posteli, biely sťa krieda s vypúlenými očami, už s červenými opuchnutými od únavy. Jeho vlasy- zlepené čiernou smolou, boli dlhé až po jeho ramená. Môj strach sa vytratil. Podišla som k nemu, posadila a podala jemne šálku. Pomaly sa posadil a chcel natiahnúť biele ruky. Nemohol. Strnuté prsty, ktoré dávno nenapodobnili ľudskú ruku, sa necheli pohnúť. Jeho zúfalý pohľad ma prebodol a ja som sa len pousmiala.
Nemohla som ho nechať v tom, že je bezbranný. Chcel ešte raz skúsiť narovnať ich, ale nepodarilo sa mu to. Jemne som mu položila ruku na tú jeho a zdvihol ku mne utrápený pohľad.
Podišla som k nemu bližšie, aby mal šálku presne na jeho studených perách. Držal ma jemne za ruku a keď sa napil po prvý raz čaju, jemne ma stisol, aby som šálku oddialila. Prehltol a privrel oči.
Pousmial sa.
"Nom...mal by si sa okúpať, nemyslíš?" spýtala som sa ho a poumsiala. S radosťou, odkiaľ sa neviem našla, som dala šálku na stolík a povedala mu, že hneď prídem, že mu napustím vaňu.

Keď som sa vrátila, skoro som dostala šok, keď som ho našla stojacého pri okne, ako pozoruje mesiac a sneh, ako padá.
Videla som len sekundu jeho nahý zadok, hneď som sa obratila a začervenala som sa. To nemôže byť pravda, nadávala som si v duchu.
"Čo to robíš? Hneď sa obleč, lebo prechladneš!" silno som šepkala až rozčúleným hlasom. Počula som kroky, ako idú k posteli, potiahol deku a dal si ju na telo. Obrátila som sa naspäť a keď som ho uvidela, ako tam stál bezbranný, ľutovala som ho. Tento raz sa mi ale nedostal do hlavy, nevedel, že moje srdce puká pri pohľade na jeho. Jeho telo a oči sú síce dospelé, ale jeho činy a postoj mi pripomína neskúseného chlapca z detských čias. Vzdychla som si a vzala som ho za deku. Išla som s ním rovno do kúpeľne, kde sa nahromadila para.
Pokynula som mu, aby vliezol a on sa na mňa neveriacky pozrel. Asi si určite myslel: Veď si ma pred chvílou obliekla, lebo si sa nikdy nepozerala na mužské telo a teraz ma vyzliekaš? Pekne!
"Umyjem ťa, ale! Prosím ťa, nechcem, aby som dostala šok, z toho, čo ti uvidím medzi.. ehm...takže si ho zakryješ rukami, je ti to jasné?"
Nadvihol obočie a poumsial sa. Pustil deku, ja som zatvorila dvere a zamkla. Počula som, ako sa ponáral do horúcej vody. Otočila som sa a videla som, ako bojuje s tým, aby nevykríkol. Ruky mal položené na ňom, aspoň som sa musela ujistiť.
Vzala som špongiu a začala som ho drhnúť.

Voda bola už zafarbená čiernou vodou. Preto som mu pokynula, aby z tej vyliezol. Nerád, ale urobil to. V kúpelni bolo dostatočné teplo, takže si dal len uterák okolo pása. Dovtedy, keď som umývala vaňu, Sasuke sa pozeral do zrkadla. Jeho ruky pomaly skúmali už jeho vzhľad, ľudský, akoby sa nikdy nezmenil v netvora. Videla som len kútikom oka, že si utiera nepatrné slzy šťastia, ktoré predo mnou ukazoval. Pri umývaní som rozmýšľala ale nad tým, že sa ani raz nepokúšal prehovoriť.
Opäť mal kúpeľ a dala som mu tam špeciálnu soľ, ktorú používa môj dedo. Síce je starý, ale má dobrý vkus a vždy dobre voní ako mladý muž.
"Poď." povedala som mu a z kľaku som sa pomaly postavila, lebo by ma nohy zradili. Podišla som k umývadlu, dala dole gumené rukavice a trošku som si umyla vlasy a opláchla tvár. Vzdychol. Dala som si dlhé vlasy do copu a otočila.
Oprieral si už sfarbené ruky do zdravého odtieňa tela, oči zatvorené. Zobrala som teraz látku a pomaly som ho umývala. Úplme som zabudla na to, kde mal ruky. Takže, sa moja ženská zvedavosť pozrela ponad jeho tvár a videla som jeho mužnosť! Začervenala som sa a keď som naňho pozrela, on na mňa pozeral s úškrnom na tvári. Oddialila som sa moja tvár bola úplne červená!
" Sasuke-kun! Ja som ti vravela, aby si mal ruky tam...!" ukazovala som na to miesto. Jeho úškrn sa ale pohol a roztiahol sa do úsmevu až napokon sa jeho smiech ozýval cez celú kúpeľnu. Smial sa z duše...jeho smiech by som počúvala asi navždy.

Keď sa doúmyval, sadol si na maličkú stoličku, cez nohy a prirodzenie mal položený biely uterák. Vzala som nožnice a začala som mu strihať dlhé vlasy. Voňali po mužskej vône. Neviem to opísať, ale niečo na spôsob kolínskej, ale veľmi jemnej kolínskej....
Dala som mu presne taký účes, aký mal v minulosti. Vpredu trošku dlhé a vzadu krátke vlasy, ktoré mu jemne postávali.

Keď sme vošli opäť do izby, zistili sme, že izba je viac zohriatá a na posteli už máme čisté obliečky a pre Sasukeho boli položené staré veci môjho dedka, ktoré nosieval, keď bol mladý. Sasuke sa s údivom na nich pozrel, obzrel sa na mňa akoby si prosil nejaké dovolenie, obrátil sa a obliekol. Už som si zvykla na jeho "divokosť", to jeho vyzliekanie asi mu musím obmedziť, dovtedy, dokým nebude mať so mnou niečo, lebo ma toto naozaj dostávalo do kolien.
Rýchlo sa uvelebil v mojej posteli a obrátil sa na pravý bok. Pousmiala som sa, povedala som mu, že sa idem tiež okúpať a prídem.

Keď som ale prišla, on už dávno spal. Sviečka už pomaly nevyžarovala nejaké silné svetlo, iba maličký pás, ktorý hladkal Sasukeho zavreté oči.
I ja som sa uvelebila v posteli a ako zvyčajne som sa otočila na ľavý bok. Až teraz sa mi naskytla možnosť preskúmať celú jeho nádhernu a tajomnú tvár.


>> Takže! Toto je posledný diel prvej série. Rozhodla som sa len preto, lebo ste si ju obľúbili, ako to tak vidím a myslím si, že Sakura a Sasuke v tomto deji potrebujú viac času no nie? Nekontrolovala som to, takže ak tam mám chyby, prosím, ospravedlňte ich, písala som tak rýchlo, normálne sa mi slová vynárali za sebou ako nikdy predtým, takže dúfam, že som to dobre sformulovala.
Urobila som ju dlhšiu, takže to zoberte tak, že to sú dve poviedky v jednej :D Ale tak, ako sa poznám, určite spravím cez sobotu ďalšiu a poteším vás, ako vždy, no nie? ;) Teda, dúfam :D
 

15 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Janča-san Janča-san | Web | 25. října 2013 v 18:27 | Reagovat

táto poviedka je nádherná :) úplne ma dostala a tento koniec je nádherný...a byť Sakurou tiež by som sa červenela, kebyže si chlap nezakrýva určité partie... :D už sa teším na druhú sériu :)

2 Mikeira Mikeira | 25. října 2013 v 18:43 | Reagovat

Ano, prosím! Je to naprosto dokonalé. Jak jen ty to děláš? Usmívám se jako blbeček..

3 Michyseji Michyseji | 25. října 2013 v 19:36 | Reagovat

ja ju zbožńujem . Nikdy som nčítala nič krajšie ako túto poviedku a prekvapila si ma , ja by som nedala druhú sériu hneď ... ale pri tejto poviedke rozhodne ju chcem čo najskôr:D

4 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 25. října 2013 v 21:10 | Reagovat

wow, wow, wow nana-chan :) mám ťa hrozne moc rada :D skvelý diel :) konečne je sasuke vo svojej podobe :) a potom tá symfónia k tomu...úplne tam pasovala do toho deja :) krásne, krásne a znovu krásne :) a súhlasím s tebou, potrebujú sak a sasuke viac času než sa stane niečo medzi nimi a musím povedať, že sa moc teším :) je to skvelá poviedka a dúfam, že niečo spíšeš ešte teraz cez víkend :) nech sa až tak doma nenudím :D

5 ~Nana-chan ~Nana-chan | Web | 25. října 2013 v 21:23 | Reagovat

[1]:,[2]:,[3]:,[4]: >>ďakujem vám, baby!! Som nesmierne rada, že som vás potešila a aj tie druhé, dúfam, že tiež poteším :3 A nom, druhú sériu si nechávam na neurčito :) Tento raz si rozoberiem iný dej rozpísanej poviedky ;) A ešte niečo, už mám aj predom nastavené články, lebo sa cez víkend mám toho dosť do školy :) Dúfam, že vám to postačí ^^

6 Katty Katty | 25. října 2013 v 23:33 | Reagovat

krásné x)x3 moc se těším na druhou serii x)

7 michiato-biscuito michiato-biscuito | E-mail | Web | 26. října 2013 v 10:06 | Reagovat

O.o  S.K.V.E.L.É
Nesmierne sa teším na druhú sériu :3 Ale ja si počkám... budem trpezlivá no aj tak y som sa potešila ak by bola čo najskôr :)

8 BB20 BB20 | 26. října 2013 v 14:07 | Reagovat

Ani jsem netušila, že je konec první série. Opravdu pěkné. :-)

9 Aki-chan Aki-chan | Web | 26. října 2013 v 20:57 | Reagovat

To ako naozaj je koniec? Neverím......ale som rada,že bude pokračovanie..celá poviedka bola skvelá úžasná.

10 Kajka-chan Kajka-chan | Web | 26. října 2013 v 23:48 | Reagovat

Ťažko hľadám slová Nana-san O.O.. To je proste niečo mimo moju ligu!
Dokonalé. Zasmiala som sa a miestami som sa až rozplývala! :3
Ja neviem čo viac ti napísať. Prosím pokračuj takto ďalej! 5 hviezdičiek^^

11 DirtyFoxx DirtyFoxx | Web | 27. října 2013 v 16:50 | Reagovat

omg to je dlhé XDDDD ale to je super :3 ej koniec prvéj sérii? bude ďalšia? pekne sa to vyvinulo :)

12 ~Nana-chan ~Nana-chan | Web | 27. října 2013 v 17:05 | Reagovat

[11]: JJ! Bude ďalšia, lebo si ju dosť všetci obľúbili, takže.. prečo nie :)

13 siruka siruka | 5. listopadu 2013 v 20:13 | Reagovat

no pani ja nemam slov je to dokonalost sama

14 alisen alisen | 25. ledna 2014 v 22:15 | Reagovat

Krása já osobně tuhle povídku čtu už po několikáté a vážně se nemůžu dočkat na další díl

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama