The Light in Darkness 1.

2. května 2017 v 22:17 | ~Nana-chan |  The Darkness of the Night
The Light in Darkness

Áno, vídite dobre! Predstavujem vám druhú séria The Darkness of the Night
s názvom The Light in Darkness. Prečítala som si prvú sériu, a uvedomila som si, že som mala dosť veľa chýb, čo sa týka času a správania postáv. Táto časť je moja prvá poviedka od roku 2015 ._. (Inside you..na ktorú som úplne zabudla, že existuje :D)
takže si predstavte moje vyjavené oči a samé "facepalms over face". Snád to teraz nepokašlem xD ale i tak som v šoku, že ste to čitali XD ale ako vidím...tie hororové pasáže som zvládla až natoľko, že som sa ja sama bála, natož ešte nový čitateľ ...Keby niekto chcel vidieť krásne dielo, ktoré som si vybrala ako cover na túto poviedku, tak ti je artist
nom, okey. Dosť mojich kecov a pusťte sa do toho!
PS: druhá séria je z pohľadu Sasukeho, yeah!
tentokrát séria bude vo forme 18plus





Do izby sa dostávalo šero, moje telo, ktoré bolo pokryté perinami, ma bolelo. Bolesť bola pre mňa zvykom každého dňa z môjho hnusného života, ale teraz..Teraz je to úplne iná bolesť.
Prvýkrát som sa dobre vyspal, bez žiadných nočných mor, moje telo nebolo pokryté krvou, ani smolou. Mal som normálne ruky, normálne ruky, chrbát, tvár, všetko tak, ako malo byť. Avšak, síce telo som mal celé, moja duša bola na kusy.

Otvoril som oči a pomaly som si sadol. Ani som si nevšimol to, že vedľa mňa leží človek. Žeby to bol len sen? Všetko, čo sa stalo? Som opäť späť v roku 1630? Vidím vedľa seba svoju nádhernú ženu. Jej krásne, dlhé ružové vlasy sa rozprestierajú po vankúšoch, pokojne oddychuje. Zašiel som pohľadom na jej telo. Niečo tu nie je v poriadku, nemá bruško, nie je tehotná, ako vtedy. Moje oči hltali jej telo, ale moja túžba po nej sa neukázala.

Nemám city, moje srdce neposkočilo, keď som ju zazrel. Obrátil som pohľad na moje ruky, sú obviazané. Presne ako vtedy, keď som prišiel z vojny, zranený po boji na fronte.
Takže je to pravda, som tu späť. Všetko, čo som zažil, všetká hrôza - bolo len v mojich predstavách. Bola to nočná mora.

Vzdychol som si a postavil som sa. Podišiel som k oknu a zistil som, že vonku je iná záhrada, nie tá, ktorú som mal pred svoj dom.

Pole, les... obrátil som sa pomaly prezerajúc izbu. Nie...
Ja nie som... to nemôze byť pravda!
Všetko sa stalo, všetko...
...

...

...

Slzy mi stekali po tvári. Zahrysol som si do pery, aby som nezobudil ženu, ktorá spala vo svojej izbe. Môj pohľad som zabodol do podlahy a všetko som si uvedomil.

Nie som v roku 1630, ani neviem, či to bol presne ten rok, kde som urobil osudnú chybu.
Toto je Sakurina izba z dnešných čias, toto dievča nie je moja manželka, ktorej jej popol sa zmiešal s vlhkou zemou. Moje ruky sú obviazané, pretože moje jazvy nie sú z boja, ale z toho, že som si trhal kožu z tela, keď som sa snažil vymaniť z toho prekliatia. Nemám brata, ktorý mi prebral ženu. Zabil som ho.
Ženu som si zabil tiež a ich dieťa spoločne s ňou.

Je rok 2000 a ja som nažive. Počítal som roky odvtedy, čo som ich zabil a spálil spoločne s mojím domom. Počital som telá mŕtvych, ktorým som zobral život.


Som starý 397 rokov, ale moje telo bolo prekliaté. Stále vyzerám na 27 rokov. Moje slzy vyschli na tvári, podišiel som ku kozubu a zapálil som oheň. Sadol som si na studenú zem a pozeral do ohňa. Oprel som sa o posteľ a pred očami som videl horiaci dom. Chcel som si spomenúť, ako k tomu všetko došlo. Ako som sa stal tým, čím som. Príčinu viem, ale snažím sa vybaviť si myšlienky, spomienky toho dňa. Pálčivá bolesť hlavy ma prinútila sa stianúť, ruka mi vyletela k hlave. Nemôžem
si
spomenúť.

Počul som ako sa Sakurine telo pohlo, natiahla ruku, aby zistila, či som vedľa nej, to vždy robievala. Keď zistila, že nie som vedľa nej, ihneď sa postavila a začala ma hľadať, ale netrvalo dlho a našla ma, ako pozerám do ohňa, s rukou vo vlasoch, opretý o posteľ. Počul som, ako ma zavolala, ale ja som ju nevnímal. V hlave mi tak húšťalo, že som nepočul, keď ma zavolala, v hlase strach. Stratil som vedomie a padol na podlahu.


Keď prídem k sebe, sedím v kuchyne a jem polievku. Odložím lyžicu a sám si uvedomujem, že už strácam svoj zdravý rozum. Alebo moja myseľ blokuje všetko, som ako bez duše. Poobzerám sa okolo seba, vidím Sakuru ako sa na mňa pozerá a hneď vie, že som to opäť ja. Chytí ma za ruku a len prikývne, a usmeje. Až teraz si uvedomujem, že sedím na obede s jej starými rodičmi. Jej dedo sa ma opýta, ako sa volám a čo sa mi stalo. Keď mu chcem ale odpovedať, moje slová nevychádzajú z úst. Môj jazyk ma prestal poslúchať a s hrôzou som zistil, že keď som to skúsil ešte raz, z mojich úst sa zodral len škrekot.

"Och, to som nevedela, že nevieš rozprávať! Drahý, nechaj toho mladého muža na pokoji, prosím." ozvala sa Sakurina babička. S vyvalenými očami som sa obrátil na Sakuru, ktorá na mňa pozerala so smutnými očami. Usmiala sa na mňa a ja som sa v tej chvíli cítil ešte horšie než predtým.

Bol som najedený, ostrihaný, ošatený, vyliečený. Rany sa mi zahojili, ale ostali mi jazvy, ktoré zdobia moje ruky, môj chrbát, moje nohy, moju tvár. Keď som si opláchol tvár studenou vodou, pozrel som sa do zrkladla. Vlasy mi padali do tváre, začala mi rásť brada, jazvy som mal posiaté cez líca, na ľavom oku som mal jazvy cez oko, ktorá sa ťahala na nos. Cez pery som mal jazvy asi tak päť centimetrov dlhú.

I keď som bol predtým monštrum, teraz som ľudské monštrum.

Už som sa nesnažil spomenúť si, to viedlo k tomu, že som stratil vedomie a moja myseľ sa zobudzala vtedy, kedy chcela. Narozdiel od sebaľutovania a sebatríznenia som sa rozhodol, že budem Sakuru pozorovať. Začal som s ňou chodiť von a zistil som, že príroda je tu krásna, nie ako vtedy, keď som tu prebýval ja. Jar prichádzala.

Táto Sakura je iná. Nie je vôbec ako moja žena. Táto Sakura má iné črty, má iné vlasy, nosí iné veci. Táto Sakura nie je moja žena, ktorá nosila dlhé šaty a zásteru, s upravenými vlasmi v drdole. Nemá až tak bledú pleť, nenosí náhrdelník a náušnice, ktoré som jej daroval. Nemá prsteň na ľavej ruke. Nemá popraskané pery, nemá popraskané ruky od prania.

Nie táto Sakura má jemnú, ružovskavstú pleť, jej vlasy ma rôzne odtiene ružovej. Jej oči sú viac smaragdové než obyčajné zelené. Jej ruky nie sú popraskané, ale namaľované rôznymi farbami, keďže ju stále pozorujem, ako maľuje. Jej pery sú ružové a plné, má pehy, ktorá moja žena nemala. Ona nosí farebné veci, nenosí náhrdelníky, ani prstene. Jej šatník už nezdobí biela, čierna a červená farba. Povedala mi, že chce, aby sa trošku zmenila, čo som vôbec nechápal. Jej správanie už nie je ako predtým. Som s ňou pár mesiacov, ale akoby to, čo sa nám obom stalo - nás zmenilo. Zmenilo ju to presne ako to zmenilo mňa.

Mám jazyk, ale nemôžem rozprávať. Keď chcem vysloviť pár slov, sú tlmené a nezrozumiteľné. Sakura mi ale kúpila knižku, z ktorej sa obaja učíme. Posumková reč pre nehovoriacich.
Každý deň ma učí a to ma drži nad vodou. Nerozmýšľam nad mojimi spomienkami, ale nad znakmi, ktoré mi pomôžu, aby som sa so Sakurou rozprával.

Pozrem sa z postele na ňu, pozorujem ju, ako maľuje a pousmejem sa. Ale moje srdce mi nič nevraví, môj úsmev zmizne, pretože som si uvedomil, že moje city sa rozpráštili presne v ten deň, keď som v ohni videl horiaci dom. Snažím sa byť ľudský, ale nedá sa to.

Radšej sa sústredím na knižku, ale poslúcham ako Sakurin štetec beží po plátne. Náhle prestane a odloží ho. Obrátim sa k nej, zistím, že ma tiež pozoruje.

"Sasuke, rozmýšľala som. Nechceš ísť so mnou do Štokholmu? Budeš bývať u mňa, vieš, musím sa vrátiť do školy, aby som tam podala žiadosť. Zistila som, že maliarstvo už nechcem to, čo chcem robiť."
"Prečo?" naznačil som prstami.
"Zistila som, že to nie je to, čo chcem robiť. Tak čo?" opýtala sa ma a čakala na moju odpoveď.

Prikývol som a ukázal som jej znak

"Áno, pôjdem s tebou."




Ok, toto bolo horšie, než som si myslela. Mala som neskutočne veľa scenárov na začatie prvej kapitoly, ale...musím na to pomaly. :) Snáď som vás potešila :P

 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Katty Katty | 11. května 2017 v 22:35 | Reagovat

Jsem tak ráda za dalši díl 💜💜 moc děkuji ☺️
Konečně čtu taky něco jiného než maturitní otázky 😄

2 ~Nana-chan ~Nana-chan | 13. května 2017 v 18:53 | Reagovat

[1]: hurá, konečne niekto tú poviedku okomentoval!! :3 Som rada, že sa páčila

3 Kajka-chan Kajka-chan | Web | 21. května 2017 v 13:51 | Reagovat

Nana-chan ďakujem veľmi pekne za túto poviedku :3 Nemám čo dodať, píšeš nádherne a už teraz sa nemôžem dočkať ďalšieho dielu :-)
5 hviezdičiek :*

4 Camelia Camelia | E-mail | Web | 25. května 2017 v 9:26 | Reagovat

Pěkné :) Těším se dalej!

5 Sany Sany | Včera v 17:29 | Reagovat

Moc pěkné :) Těším se na pokračování

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.